Zostať doma je odpoveďou aj na pandémiu bytovej núdze
Tieto dve slová sa v roku 2020 stali veľmi často používanými v našich rozhovoroch s blízkymi, priateľmi a kolegami. Ozývali sa z televízie a rádia, s hashtagmi či bez nich sa objavovali na sociálnych sieťach. Zostať doma dnes znamená zostať v bezpečí, schopnosť izolovať sa a tak sa chrániť pred nakazením korona vírusom. Zostať doma je však pre stále rastúcu skupinu ľudí bez domova nedosiahnuteľné. Ľudia bez domova majú zdravotný stav porovnateľný s človekom v bývaní o dvadsať rokov starším a zomierajú v priemere vo veku 49 rokov. Počet ľudí bez domova v Európe a vo svete stále rastie a bez preháňania sa dá povedať, že ide o celosvetovú pandémiu bytovej núdze.
Jednotlivci a rodiny s deťmi sú dnes v rôznych stupňoch bezdomovecta – európska klasifikácia ETHOS rozlišuje ľudí bez prístrešia (teda na ulici), bez bytu (napríklad v útulkoch, domovoch na pol ceste), v neistom (s krátkodobými nájomnými zmluvami, resp. bez nich) a nevhodnom bývaní (preplnené bývanie či technicky a inak nevhodné bývanie). Najmä život bez prístrešia a bez bytu môžeme považovať za akútnu bytovú núdzu. Predstavme si mamu samoživiteľku s tromi malými deťmi, ktorá unikla pred domácim násilím a dnes žije s deťmi v útulku. Zo svojho príjmu z rodičovského príspevku nedosiahne na komerčné nájomné bývanie a už vôbec nie na hypotéku, vďaka ktorej by si mohla kúpiť byt. Alebo muža seniora, ktorý stratil manželku a nebol schopný platiť za bývanie, takže o byt prišiel. Ak má veľmi nízky dôchodok, čo nie je výnimočné, nedosiahne ani na sociálny byt, ani na domov pre seniorov, zostáva mu útulok pre jednotlivcov. Alebo mladé dievča, ktoré vyrástlo v detskom domove a nemá rodinné zázemie – pár rokov môže využívať služby domova na pol ceste, získať vlastné bývanie je však pre ňu takmer nemožné. Toto všetko sú prípady, keď vidíme, aké nedostupné dnes bývanie je, a to nie len pre zraniteľné skupiny obyvateľov Slovenska. Bývanie vnímajú ako nedostupné aj rodiny učiteľov, zdravotných sestier či ľudí pracujúcich vo výrobe alebo niektorých službách. Ak ste samoživiteľ či samoživiteľka, je takmer jedno, kde pracujete – získať a utiahnuť bývanie a ďalšie mesačné náklady rodiny je heroický výkon. A bývanie a jeho nedostupnosť sa aj na základe životných skúseností veľkej časti populácie stalo celospoločenskou témou, aj keď občas začujeme hlasy popierajúce tento problém. Existujú však riešenia, overené a potvrdené výskumami, ktoré sa realizujú už vyše tri desaťročia a dokážu riešiť bytovú núdzu zraniteľných skupín obyvateľov, dokonca aj tých najzraniteľnejších.
Housing First je vo svojej podstate nesmierne jednoduchý prístup, ktorý za základ riešenia bytovej núdze považuje nájomné bývanie s odbornou podporou poskytovanou s cieľom, aby si jednotlivec či rodina takéto bývanie udržali. Nepredchádza mu žiadna príprava, pobyt v nocľahárni či útulku, tréningové bývanie či krátkodobé bývanie. Od začiatku je prístup spájaný s výskumom a zberom dát, ktoré potvrdzujú, že 80-95% domácností si bývanie udrží. Najväčšou výzvou pri jeho aplikácii sú prvé kroky, najmä odhodlanie začať tento prístup využívať, odstrániť bariéru zásluhovosti a ustáť predsudky voči tým najzraniteľnejším, pre ktorých je tento prístup určený. Prístup Housing First nie je možné realizovať trochu alebo čiastočne, je skutočne určený pre domácnosti s vysokou mierou potrieb (napríklad duálnymi diagnózami) a často s dlhodobou históriou bezdomovectva.
Ako teda riešiť svetovú pandémiu bytovej núdze? Prevenciou straty bývania, zdostupňovaním bývania pre najzraniteľnejšie skupiny, vytváraním integrovaných systémov na úrovni miest spájajúcich kapacity podpory a bývania s domácnosťami v bytovej núdzi. Aj v prípade pandémie bytovej núdze, nielen pandémie korona vírusu, sa ukazuje, že zostať doma, teda v tomto prípade dostať podporu a pomoc pre udržanie existujúceho bývania, resp. získanie a udržanie nového bývania, je tou správnou odpoveďou na jej zastavenie a postupné ukončovanie.
Od človeka, ktorého si veľmi vážim, som minule dostala zásadnú otázku: „Prečo by sa ľudia bez domova mali chcieť integrovať do spoločnosti, ktorá ich roky neprijímala, vytláčala na okraj a prehliadala?“ V situácii, keďsme ako spoločnosť zlyhali v postojoch a konaní voči toľkým ľuďom so skúsenosťou bezdomovectva, je našou úlohou zmeniť naše postoje k situácii ľudí bez domova. Ako vo svojej knihe hovorí Dr. Jim O´Connell, zakladateľ Bostonského programu zdravotnej starostlivosti pre ľudí bez domova a srdce organizácie, ktorá poskytuje starostlivosť ľuďom bez domova s cieľom ukončovať ich bezdomovectvo, „Našou úlohou nie je meniť ľudí, ale ponúknuť im nádej a možnosti“. Teda neposudzovať človeka, ale umožniť a pomôcť mu riešiťsituáciu, v ktorej sa nachádza.
Alena Vachnová
rozvojová manažérka Nadácie DEDO
